Ty si nevidel, kto to písal a z akým zámerom?
Ty vôbec nevieš čo bol marxizmus - leninizmus, on predsa hlásal vládu proletariatu a kritiku náboženstva využil len preto, že bolo chrbtovou kosťou predchádzajúceho režimu. Ateizmus a nadradenosť hmoty nie je vynález marxizmu ani leninizmu.
To, že Boh neexistuje je fakt a nie je to truc - výtvor nejakej ideológie. Môžeš cítiť, že Boh, či iná vyššia bytosť existuje, ale dôkazy o tom nemáš, preto o tom môžeš len tárať.
O, áno, mladí ľudia predsa majú byť bojovým štítom ochrany utrpenia, čo je základný princíp náboženstva. I keď náboženstvo sa obyčajne zakrýva láskou, znášanlivosťou a mierom, avšak presadzovaním nezmieriteľných náboženských dogiem sa v konečnom dôsledku prevráti ich dobrý úmysel len na nezmyselne služby, ktoré s praktickým vylepšením života, či zo záchranou planéty nemajú nič spoločné.
Boh nie je riešením problémov, ale dôvodom prečo sme dostali do týchto problémov s klímou, pretože sa stal brzdou pre ďalší rozvoj civilizácie, pretože tieto jeho aktivity nie sú pre hľadanie dobra pre človeka, ale pre dobro hovorcov Boha.
Náboženstvo nie je liek, ani záchrana pred zatrateným, ale len ofarbená voda, ktorá je založená na klamstve a preto v skutočnosti funguje ako multimiliónový biznis s využívaním placebo efektu.
Náboženstvo nikdy neriešilo potreby človeka, ba dovoláva sa diktatúry platnej v minulosti, čo je zjavný znak jeho úpadku, pretože nevie riešiť nové problémy..
Preto nečakajme na nezmyselné chiméry, táraniny o zmluve s Bohom, ktoré nie je možné naplniť, ale sami sa pokúsme zabezpečiť dokonalosť sveta. K tomu, ale treba permanentne riešiť nedostatky a to na základe širokej demokracie a nie umele ich vyostrovať pod patronátom nejakej neomylnej idey.
Nutnosť tohto prerodu vyšlo z nás ľudí a nie s usmerňovania nejakej nadpozemskej bytosti, ktorú zaujíma len ako zničiť svojich oponentov. Tento prechod nie je nejaký diktát, ale prirodzená snaha života prekonať nebezpečenstvo konca sveta prispôsobením sa prírode;vytváraním spolupráce ľudí s rôznym presvedčením a nie riešiť problémy vojnami, ktoré ničia ľudí i prírodu.
Ak by boli tieto táraniny pravdivé, že nás niekto usmerňuje, potom súdny veriaci by nemal prehliadnuť v tejto vyšpekulovanej predstave o všadeprítomnosti láskavého Boha, teda i v každom z nás - jeho nevyhnutnú inšpiratívnu účasť a spoluúčasť na nemravnostiach, zverstvách v mysliach zločincov, pedofilov či masových vrahov. Nemal by prehliadnuť túto logickú pascu viery vo všadeprítomnosť Boha a teda i spoluzodpovednosti za konanie zla.
Práve rozum zachránil v 60. rokoch pre jadrovou vojnou. I., i II. svet. vojna nevznikla z rozumu, ale z citu - z vybičovaných emócií.
Rituálmi je možné vybudiť širokú škálu intenzívnych pocitov, čo je i najväčší pôvab náboženstva, ale i hrozba, ktorá môže predstavovať motiváciu človeka zabíjať pod vplyvom týchto emócii.
K tvrdeniam o nacionálnych, či náboženských „pravdách“ nie sú dôležité overiteľné dôkazy, ale vytváranie pocitu viery v spravodlivosť, ktorý vyplýva z presvedčenia o jedinej pravdy – teda nie z dôkazov, či rozumu, ale zo „srdca“ - z emócií.
Emócie ignorujú zložitosť problému. Bývajú vyhrotené a oslepujú naše uvažovanie o komplexnosti problémov, ktoré nie sú len čierne alebo biele. Čas-to sú redukované iba na náklonnosť alebo averziu a nie na podrobnú informáciu o druhej strany.
Čo motivovalo Nóra Breivicka, veriaceho kresťana, čo motivuje islamských teroristov v konaní zla? Hádam rozum?
To sa nedá čítať. Náboženstvo je podvod tisícročia založený na honosných klamstvách.
My ľudia tejto doby už chápeme, že príroda nie je náš sluha, že zvieratka majú svojho ducha a preto nie sú vec, snažíme sa nedevastovať prírodu, ale ju chrániť, neponižujeme ženy, homosexuálov, nehľadáme za prírodnými katastrofami ľudí, ktorí ju spôsobili nevierou v Boha, netrestáme ľudí, že počas sabatu pracovali, nezabíjame ich za odstúpenie od náboženskej viery... Náboženstvo preto nemá žiadne práva určovať nám morálku, pretože táto morálka je nám podávaná z iného sveta, ktorá nestrpí zástancov iného Boha, či neveriacich; obhajuje biblického Boha i v zabíjaní detí. Katolícka cirkev preto už dávno stratila morálne právo poučovať niekoho o morálke vzhľadom na vraždy a príkoria, ktoré preukázateľne i ona spôsobila a aj teraz spôsobuje na základe vyrobených problémov s cieľom vy-provokovať občianske nepokoje, ktoré smerujú k odstráneniu demokracie, tak aby mohli len oni rozhodovať, čo je správne.
O čom tu táraš, čítala si vôbec to čo som napísal?
Stanoviť utrpenie ako životný cieľ, ako dobro pre človeka je princíp náboženstva. Už to samo hovorí o tom k čomu bolo náboženstvo stvorené a história ľudstva to niekoľko krát potvrdila.
To, čomu hovoríme „morálka“ je vytvorené pre človeka, kde jej podstata vychádza z toho, že život je niečo cenné a zlo je to čo spôsobuje utrpenie. Vplyv ideológie náboženstva však túto podstatu života obrátil naopak. A to tým, že utrpenie prezentuje za dobro ako podmienku života večného a za zlo ako cestu do zatratenia považuje využitie možnosti samostatného rozhodovania.
Tým sa i odpovede na odveké otázky o zmysle života zmenili na otázku byť či nebyť otrokom božích právd, čo je proti prežitiu človeka, teda niečo choré, čo negatívne ovplyvňuje rozvoj ľudskej spoločnosti. Predsa zmyslom života je aktívne ponímanie života, ktoré odstraňuje príčiny utrpenia, čo náboženské duchovné táranie o zmysle života ignoruje, pretože nevychádza zo znalosti života, ale z potrieb absolútnej vlády samozvancov.
Sekularizmus nezahŕňa zásadu, že v diskusiách o verejnom dianí by náboženské argumenty nemali mať žiadnu váhu. Tieto argumenty sú tiež prijateľné, avšak argumenty, nie dogmy.. Citujem Baracka Obamu, ktorý nie je ateista: „Vyžaduje to, aby sa ich návrhy opierali o argumenty PRÍSTUPNÉ ROZUMU. Ak sa teda usilujú o schválenie zákona, ktorým sa zakazuje prerušenie tehotenstva, nemôžu poukazovať na požiadavky ich náboženstva alebo argumentovať božou vôľou. Musia vysvetliť prečo prerušenie tehotenstva porušuje princípy, prijímané ľuďmi všetkých svetonázorov, vrátane tých, čo nemajú vyhranený svetonázor“.
V skutočnosti mnohé náboženské i politické skupiny proti sekularizmu broja hlavne preto, že poskytuje veľkú myšlienkovú voľnosť, ktorá rôznym náboženským stúpencom pripadá neprípustná, pretože v niektorých praktických otázkach predstavuje rozum jedine argumentačné východisko, čím dochádza ku stretu morálky s náboženskými dogmami.
Plodom modernej doby nie je vojna, nie je nespolupráca (globalizácia obchodu)- to všetko sú pozostatky presadzovania jedinej náboženskej pravdy. To, že nerozumieš väčšiny snahám modernej doby nie je chybou doby, ale tvojho slabého vzdelania.
Kedy v stredoveku nebola vojna nie 70 rokov, ale aspoň jeden rok - to nie úspech modernej doby?
Odvolávať sa príbeh o Babylonskej veže môže ozaj len zadubenec, ktorý nevidí v tom, čo robil Boh v tomto prípade nič špatného - on proste neznášal nikoho, kto sa chcel vzdelávať a stavať, nie búrať ale mal rád takých čo nič iné nevedia len padnúť pred ním na kolena a prosiť o milosrdenstvo.
Celý humbug z kresťanským náboženstvom začali židia, vyvolení národ, ktorý potreboval pochlebovačov. Farizej Šaul (sv. Pavol) pomocou židovských myšlienok pretransformoval nové náboženstvo sekty nanebovstúpenie Ježiša na náboženstvo, ktoré neskôr sa začalo nazývať kresťanstvo. Záruku tohto akože spravodlivejšieho náboženstva zabezpečil na sľuboch židovského Boha len na víziách, hoci ich dovtedy nemilosrdne likvidoval. Vieru v neho absolútne podmienil - čím v podstate zamedzil potrebu hľadať dôkazy o jeho pravdivosti. Kto neuverí, nemôže ani čakať milosť božiu. O čo potom išlo farizejom stvorením Krista – urobiť zo svojho Boha pôvodcu všetkého a Krista so všetkými ľudskými vlastnosťami a slabosťami boha pre sluhov - kresťanov. A o čo ide dnešným cirkevníkom, zobrať veriacim dokonca i Krista a namiesto neho im podsunúť „Pannu Máriu“, ktorá je ešte menej významnejšia a viac poddajnejšia. Výsledok mariánskeho kultu, kde Mária poslúcha na slovo Boha i svojho syna je na Slovensku zrejmá.
Načo veda, stačí vedieť, že Boh povedal a bolo.. a čo nepovedal, to nebolo.
Existenciu boha ako určitú hmotnú energiu by bolo možné teoreticky akcep-tovať, len ako prvotný impulz (príčina výbuchu energie a prevod na hmotu) a to v začiatkoch rozširovania Vesmíru (o ktorom ani nevieme, či neexistoval večne v inej forme), avšak bez bájnych prívlastkov, ktoré mu prisudzujú náboženstva. Pretože základnou vlastnosťou hmoty je pohyb, nepotrebuje už ďalej žiadneho hýbateľa a teda jej snaha je zachovať sa večne. Také ho to veľkého „pyrotechnika“, ktorý dal impulz na zmenu stavu hmoty a energie nemožno zatiaľ úplne zavrhnúť, avšak už nie ako veľkého „evolučného šľachtiteľa“ pretože evolúcia prebiehala miliardy rokov. Celkom iste preto nebude ani vševediaci, všemohúci, či všadeprítomný, ak by bol, tak by vývoj života netrval tak dlho (miliardy rokov) a ani tie bájne vlastnosti a schopnosti v hmotnom svete mať nemôže a ich nemožnosť je dokázateľná, nakoľko pre hmotný svet platia prírodné zákony, ktoré nemožno v realite obísť.
Mudruj až potom, keď si odpovieš na otázky:
- či je človeku treba vedieť, že život bol stvorený, nejakým čarodejníkom, ktorý dokáže slovom porušiť platnosť prírodných zákonov, za čo mu musíme byť bezvýhradne vďačný, pretože nás môže ľahko zničiť; alebo život je nevyhnuteľný dôsledkom prírodných zákonov ako snaha hmoty o usporiadanosť a kopírovanie osvedčených riešení, ktoré sa ujali. Ďalším prispôsobovaním sa prostredia sa život rozvinul, pretože hľadal spôsoby ako prežiť, čím sa začal vyvíjať od jednoduchej živej formy, cez rozmanité bunkové organizmy až po človeka, a teda, že nie je nikto povinný byť niekomu, možno okrem svojich rodičov za to byť vďačný?
- či je treba vedieť že existuje nebo, peklo, či nehmotní anjeli, čerti a Boh, ktorými nás neustále strašia, že nás sledujú a hodnotia podľa regionálnych hodnotových predstáv o dobre a zle; alebo si sami stanovíme morálne normy, ktoré posilňujú rozvoj spolupráce a dobro pre každého človeka?
Rozoberať predstavy o zmysle života na základe interných „zjavení“ nie je objektivizácia faktu, ale subjektívna predstava niekoho, ktorý sa sám povýšil na posla božieho. Ak však hľadáme skutočnú pravdu, nie subjektívnu inšpiráciu niekoho, ktorého ani nepoznáme je nutné si položiť pár otázok:
- či existuje svet len 6000 - 7000 rokov; alebo miliardy rokov (teda či bol svet stvorený, alebo to bol vždy, len sa postupne vyvíjal)?
- či Biblia je zjavenie, či zmluva s Bohom, ktorá nás vedie k správnemu životu; alebo je to len zlátanina toho čo bolo dovtedy známe o živote v príbehoch, kde príčiny skutkov pripísali existencie svojho Boha od rôznych autorov z rôznych národov?
- či máme veriť Ježišovmu učeniu, o ktorom nezanechal žiadnu písomnú správu – dokonca ani o svojom narodení, či o svojom príbuzenstve; alebo jeho učenie bolo dodatočne spracované tak, aby cirkev bola najdôležitejšou silou?
Objavil sa ďalší prorok. Tomášové evanjelium bolo podobné tomu, čo tu predkladá tento prorok. Cirkev ho z pochopiteľných dôvodov zamietla.
Prečo človek sa nedokáže oslobodiť od predstáv Boha a začať pracovať na sebe bez tejto obezličky. Pretože, každý predstaviteľ týchto bludov potrebuje, aby ho v pokore uctievali až do úrovne utrpenia, ako dobro, ktoré nás privedie k lepšej budúcnosti a zlo je, že sa nepodriadiš našej pravde.
Odpovede na odveké otázky o zmysle života náboženstvo takto mení na otázku byť či nebyť dobrovoľným otrokom božích právd, čo brzdí rozvoj ľudskej spoločnosti. Predsa zmyslom života je aktívne ponímanie života, ktoré odstraňuje príčiny utrpenia, čo každé náboženstvo zjavne ignoruje. Náboženské duchovné táranie o zmysle života nevychádza zo života, ani z dostatočných znalosti sveta, ale z potrieb absolútnej vlády samozvancov. Šťastie nehľadá ľudí, ktorí vedia vysvetliť, prečo sa máme podať utrpeniu, ale ľudí, ktorí dokážu aktívne zmeniť život k lepšiemu.
Kto by mohol očakávať, že pochopíš, že žiaden Boh nikdy neexistoval a ani neexistuje. Náboženstvá vychádzajú len z ľudovej tvorivosti a zneužité samozvancami - nijaké dôkazy toho, že by niečo také bola skutočnosť, neexistuje.
Síce už prvá veta z evanjelia od Jána vás utvrdzuje v tom, že slovo je dôležitejšie ako skutky: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“. Pre toto vnímanie má slovo len dva poly – totožný a odlišný. V tomto pohľade o kompromisoch nemôže byť ani reči. Preto ich typický znak predstavuje zbožštenie slova a autority, trestanie nesprávneho slova, či potvrdenie jedinej pravdy - čo znamená nemožnosť protirečenia autorite.