Bojovať proti nenávisti nenávisťou už nie je originálne. Nenávisť sa stala predmetom podnikania politikov, novinárov a rôznych aktivistov. Vedia, že ľudia sa riadia napred emóciami, až potom rozumom. Účelovo nasmerovať pocit nepriateľstva nie je pre „elity“, vlastniace médiá, zložité. Len treba nájsť (vytvoriť) vhodného nepriateľa. U nás typ padol na Fica.
Nenávisť nie je charakteristickou črtou národa, ako sa nám snaží podsunúť Damas, ale jeho politikov. Keď Churchill, po vylodení Angličanov na kontinent (1944), žiadal Stalina, aby zvýšil vojenskú aktivitu a uľahčil tak ich situáciu a v roku 1945 navrhol americkému prezidentovi okamžite začať voju proti ZSSR za pomoci Nemcov, možno túto podlosť pripísať všetkým Angličanom?
Obludnosť sústavného šírenia nenávisti sa prejaví počas kríz, kedy by sa politici a občania mali väčšinovo zhodnúť na postupe pri ich eliminácií. Nedarí sa to, lebo nenávisť je dlhodobý pocit! Ako budeme s tou nenávisťou ďalej žiť?
