Už som Ti ju poslala...
Belívko, no, na mňa má pani Zimička slabosť. Tá sa ma tu drží ešte aj vtedy, keď je už inde roztopené. A, kiš, kiš, my tu máme na záhrade sneh ešte aj koncom marca, ba dakedy aj v apríli... A raz sme mali snehu až do pol okien! Pravá perinbabkovská zima!
No, venujem Ti ju, aby si nepovedal, ale bude pre všetkých. OKI? Len potrebuje tvoj obrázok...
Juraji, taq, či chceš, či nechceš, posielam Ti rozprávku. A až namaĺuješ, tak ju zavesím.
:-)))
:-)) Ďakujem... Áno, Zimuška poľavila, preto môžem byť pri nete. A tu je zima naozaj krásna, biela, takmer nedotknutá.
Odtialto sa mi vždy dobre píše, nie je tu ten rýchly, pretechnizovaný svet, plný nervozity a podrazov. Len príroda a zvieratká. Som tu rada.
Katka, ja som mala pred nedávnom v rukách zaujímavú knihu o Pavlovi pustovníkovi - to nebol ten náš starý známy apoštol Pavel, ale iný. Žil v štvrtom, možno piatok storočí. A zaujímave je, že odišiel z Europy (myslm, že z Florencie) do Egypta a tam žil kdesi pri Červenom mori. Vraj sa celé roky živil len morskou vodou a riasami. A keď bol v Egypte hladomor, tak ich premenil na chlieb a víno. Keď umrel, vyhlásili ho za blahoslaveného. A vznikol po ňom aj celý rád, volá sa Pavlínsky. To mi prišlo na um, keď tu čítam od teba o tých egyptských svätcoch.
No, zvieratká z nášho pohľadu robia neprístojnosti, tak napríklad teraz tu mám Lapaja, inak Anciáškine mačiatko, a to už je také rozmazané, že ani labku von nevystrčí. Keď ho dám von, tak mraučí. Nuž a moje zvieratkámilujúce srdce sa nad ním minule zľutovalo, keď boli tie veľké mrazy. Som ho nechala dnu. A Lapaj jeden lapajovský, urobil mi kôpku rovno na perine. Potvora, lebo inak ju robí do kvetinča. Takže sám musíš uznať, že to som mu musela odpustiť!
Juj, Juraji, konečne, konečne! Namaľuješ mi rozprávku? Pošlem Ti niečo vianočné...
Jaj, to si sa pýtal Katky... A ja že Katka mňa... Lebo som koncom leta rozmýšľala o Káhire.
... Vianoce budú doma, Egypt až po Novom roku a ani to neviem presne, tentokrát rozhodne jeho veličenstvo peňaženka. Ale iste Ti dám vedieť, kedy.
Katka, no, mám naplánované vianočné príbehy (ešte ich mám zopár), ale kto vie prečo, väčšina z nch je smutná... Písala som ich asi v takom čase, ke´d aj mne bolo smutno. Sú už trochu staršieho data, a nechcem ich nechať zapadnuté prachom. Ale snáď sa nájde aj čosi vesele.
Juraji, mám zopár priateľov, drevorezbárov a veru je fascinujúce pozerať, ako ,,ľúbia" svoje dláta... Sú to zvláštni ľudia, svojrázni, ja vravím, že majú dušu zakliatú v dreve.
Kozička sa dostala do virtuálneho a spisovateĺského neba, po zásluhe, veď ja by som jej to odpustila, ale sused mal inú náturu. Ale máš pravdu, takto ,,naveky" žije v príbehu.
Belívko, to je tak, ja tu chytám vianočnú hviezdu za jej dlhý chvost a snažím sa pritiahnuť Vianoce, nech sú už čo najbližšie. :-)))
Čučoriedkova aróma? Hm... Hm... A ja zas pečiem kozľacinku. Pravú. Nefalšovanú. To z tej kozičky, čo mi v lete podupala záhradu. A ja som tak plakala nad svojimi úbohymi kvietkami, že sa sused na tú rohatú chuderku nahneval a zarezal ju... No aspoň mám predvianočnú dobrotu.
Ahojky, Juraji... áno, aj ja som už tento príbeh počula v rôznych obmenách. Napríklad aj tak, že z jedného spravili kolísku, z druhého loď a z tretieho kríž. Vlastne je to jeden z najstarších a najklasickejších predvianočných príbehov, a ak si dobre pamätám, tak ho hrávali aj na detstkých besiedkach v CB. A je v ňom hlboká symbolika, najme tá verzia o kolíske, lodi a kríži. Pretože Dieťa sa nám narodilo, aby nám ukázalo CESTU po rozbúrenom mori života, a nakoniec skončilo na KRÍŽI, aby nás zachránilo pred morskými hlbočinami. tak bol tento príbeh vždy interpretovaný.
Zaza, každý z nás má svoje čarovné vianočné príbehy z detstva, preto mám tento čas predvianočný a vianočný rada... je to taký návrat do doby pokoja, harmónie a ticha... Aj ja mám skvelé spomienky na otca, bol to človek s hlbokým sociálnym cítením, takí sa už dnes nerodia, a ak aj áno, táto doba to sociálne cítenie v nich vedome zabíja...
Zdobenie stromčeka patrilo nám, deťom, a otcovi. Aj chystanie ozdôb. A rada spomínam aj na to balenie kockového cukru, či orechov do staniolu. Krásny čas vianočný...
... kaplan, veď sa blíži čas rozprávok a Popolušky vstávajú z popola...
:-)
Pekný deň.
Na tejto básni vidieť, martinko, aké aktuálne sú city, hoci sú fiktívne... alebo minulé, alebo vzdialené, alebo nezobudené... No vždy sa nájde niekto, kto cíti presne takto. A keď dokáže báseň ,,zhmotniť" pocity iných, tak je dobrá.
Inak, trošku sa usmievam, spomínam si, ako som rok? dva? dozadu písala báseň Bolím ťa...
Martinko, tak to vyzerá, že začneme vyťahova´t zo šuflíka tie zimné, vianočné...
Odporúčame