Asi je z toho smutno viacerým... Pekné ráno, Jani, tebe aj všetkým.
:-))
Asi je z toho smutno viacerým... Pekné ráno, Jani, tebe aj všetkým.
:-))
Ja proste vnímam veci z postu, v ktorom stojím. Áno, máš pravdu, je to o tom, aký duchovný pokrm dávame svojim deťom. Ako ich naučíme tráviť čas. Či ich ,,odložíme" k televízoru, aby sme mali od nich pokoj, alebo si sadneme spolu s nimi a dáme im kus seba samých. Nie je to iba o tom, že im povedzme niečo prečítame, porozprávame. Je to aj o tom, čo je v nás samotných.
A na to som mierila... Pretože, žiaľ, generácia terajších matiek a otcov je už odkojená na televíznom (resp. mediálnom) mlieku a dáva len to, čo už má v sebe. Babičiek typu Babičky Boženy Nemcovej je stále menej, pretože sme si ich nevychovali. A musíš uznať, že proces formovania osobnosti ide do istej miery aj cez literatúru, resp. cez kultúrny konzum, aj keď nie je jediný a kráča ruka v ruke s výchovou v rodine a v škole.
Nádej je skvelá vec... Treba veriť v dušu tohto národa, Tá si už poradila so všeličím. Poradí si aj s týmto.
Ospravedlňujem sa za chyby... To mám za to, že púšťam text bez kontroly.
:((
No, podľa mňa je celá kultúrna politika v tomto štáte na úpadku, žiaľ, neprejavuje sa to iba v novinárskej etike, ktorá je často nulová, ale v celkovom prístupe ku kultúre a umeniu.
Byť tvorcom formátu Boženy Nemcovej je obrovský výzva... Neviem, či je dnes na Slovensku spisovateľka alebo spisovateľ, čo to dokáže. Pretože to nie je len o umení ˇovládať slovo. To je aj o duši slova. A tá mnohým textom chýba.
Ale - so všetkou skromnosťou - chcela by som to dokázať, áno...
... ajajaj... Moji starší bratia cvičili, ja nie... Vždy mi trvdili, že som na spartakiadu krpec.
:-)))
Leo, na rozdiel od Teba dúfam, že tento stav nie je trvalý a že v Slovákoch je akási prirodzená schopnosť očisty, resp. katarzie.
Toto je vlastne daň za úplnú informačnú slobodu. My nie sme naučení na autocencúru, nikto nás k nej nevychoval, nevieme si s ňou poradiť, nevieme ju vnútorne spracovať. A pritom by stačilo málo, keby sme sa riadili podľa toho: nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili Tebe. To znamená, že nenapíšem niečo, čo by urazilo osobne i mňa, keby mi to povedal niekto iný.
A to akvárium Ti závidím... Asi by každý z nás mal mať takú nejakú prepieračku. Ja chodievam do siete. Mám ju medzi dvoma smrekmi. Tam sa mi to najlepšie v hlave pretriedi.
Veď tak nejak, Dag... Nemôžeme sa tváriť, že to neexistuje. Existuje. Len nám chýbajú akési ,,priehrady", ktoré by zachytili to nečisté. Ako vravíš ty - kde by sa preprali vody. A možno je už čas, aby sme sa to naučili. Veď tuším je aj také staré porekadlo: múdry sa učí na chybách druhých, hlúpy na svojich.
Takto nejako som to chcela povedať aj ja... Len či je vôbec cesta, ako sa postaviť diktátu peňazí... Lebo mám dojem, že je silnejší, než diktát ideológie.
Tak aspoň nie som sama, čo má taký vnem... :-))
Horšie je, že sa naozaj pácha nenapraviteĺná chyba na ľuďoch. Dlhodobý jednostranný vplyv médií sa nedá potom len tak ľahko zmazať.
A teraz celkom presne neviem, pod aké ministerstvo by vlastne mala mediálna politika patriť. Zrejme pod Ministerstvo kultúry. No neviem, či vôbec existovala nejaká doba mimo socializmu, keď sa to riešilo formou tvdej cenzury, kedy by k tomu niekto pristupoval ako k veci, čo treba riešiť.
Prepáč, chyba... Ony to robili...
Kedysi, keď som mala osem, deväť rokov, som sa šla zapísať do knižnice v Pionierskom (dnešnom primaciálnom) paláci. Otec šiel vtedy so mnou a požiadal tety knihovníčky, nech dozerajú na to, aké knihy si vyberám. A oni to aj robili. Ak som si vybrala niečo, čo nepasovalo k môjmu veku, respektíve si mysleli, že mi to môže uškodiť, tak mi to nedali. Jemne ma regulovali a viedli, čo je pre mňa dobré, a čo nie. jednaznačne formovali moje myslenie. Boli časy, keď som sa na to hnevala a zazlievala otcovi, že to tak zariadil. Dnes chápem, aké to bolo potrebné. Podľa mňa toto teraz chýba. Také celkom nenápadné a jemné formovanie vkusu prijímateľa. A je jedno, či sa jedná o knihu, film, alebo niečo iné. Teraz môže každý všetko. A to je zlé.
Ja to vnímam tak, že sa stratili základné atribúty, ktoré počas socializmu pomáhali väčšine ľudí v pohode prežiť: sociálne cítenie, súdržnosť. A vôbec, akoby naša schopnosť cítiť zo dňa na deň slabla. Až sa raz stane takou nemodernou, za aké dnes mnohí ,,úspešnejší" považujú sociálne cítenie.
Cézar, myslím, že naša generácia ešte nebude vedieť nezaujato a nestranne zhodnotiť predchádzajúce obdobie, je ním poznačená (nemyslím to negativisticky)... To spravia až naši vnuci, možno pravnuci. A zistia, že sa možno to predchádzajúce obdobie v niečom podobalo na život v Sparte. Ten, kto ho prijal za svoje, dokázal žiť z mála, v pospolitosti s inými, bez prepychu, ale schopný bojovať. Iní zas odmietali jeho strohosť, chudobu, uzavretosť, ideologické hranice, pretože chceli žiť inak. Pohodlnejšie, luxusnejšie. Ľudia sú všelijakí. Ale vždy niečo zostane: nostalgia. Lenže tá je potmehúdka: prifarbuje to pekné a gumuje to zlé. Mne tiež chýba niekdajšia svornosť, schopnosť dať hlavy dokopy a nejako okabátiť chudobu. Teraz sme každý na svojom piesočku. každý sa bije iba sám za seba.
Ďakujem, Leopold. myslím, žeby sme sa mali nejako proti tomu tendenčnému prúdu postaviť. A snažiť sa to otočiť.
Muzsik, máš pravdu, každý by mal začať sám od seba, ale ak sa na to pozrieme detailne, tak to proste ľudia nedokážu... Veď veľa ľudí si aj v novinách najprv prečíta čiernu kroniku, až potom to ostatné. Ja neviem, prečo je to tak. Prečo nás viac zaujíma to zlé, ako to dobré. Kde sa to zatrhlo a zmenilo. Ale myslím si, že je to následok nepolitickej mediálnej výchovy. Tá absentuje. Naši novinári sú proste vyučení na komerčný typ spravodajstva - vyryžovať peniaze. A to sa na negatívnom spravodajstve dá najľahšie. Preto je nám to tak vo veľkom servírované. Otázka je, prečo sa na to naši politici tak ľahostajne dívajú a nič s tým nerobia. To nie je len u výchove v rodine.
Tak vidíš, ani ja by som tu nebola, keby som nemusela chystať naše noviny... :-)) Už som si zvykla na slniečko a na svet ,,tam vonku". Ono je zaujímavé, že len čo sa človek zbaví ,,informačných nosičov", je hneď všetko krajšie, jednoduchšie.
A tiež sa chystám, u nás na priehradu, ale až v piatok, dovtedy si to tu musím odtrpieť. Ešte zajtra si zašantím pri počítači a zas tomu dám na pár dní pokoj. Treba si ,,čistiť dušu", ten pretlak informácií je niekedy fakt škodlivý.
Existuje aj cesta späť... Od nenávisti k láske, alebo aspoň k akceptácii. No je omnoho ťažšia a zdĺhavejšia, ako opačná cesta, od lásky k nenávisti. Ona je vlastne úzkou bránou. Takou úzkou, že sa v nej človek oderie z vlastnej kože, pýchy, z hrdosti. Až potom, keď bude celkom nahý, ju zbadá takú, aká naozaj je. Svoju dušu. Tá mu môže byť svetielkom na ceste od nenávisti k láske.
Odporúčame