Pre Lipšica nie je nič presvedčivejšie ako pútať na seba pozornosť "pozitívnymi" krokmi "spôsobenými" traumou z Vajnorskej tragédie, ktoré sa judikatívne zrátavajú a sú dôležité pre jeho konečné vyvinenie sa z nepodmienečného trestu. Nápodobne k svojej tragédii pristupoval aj Skrúcaný a vyšlo mu to. Bol nápomocný polícii, postaral sa o pozostalých a sám oľutoval svoj čin. Smiešne je na tom len to, že Lipšic v jeho prípade žiadal pre Skrúcaného výlučne nepodmienečný trest, lebo podmienka za zabitie človeka aj z nedbanlivosti sa mu zdala nedostatočná. Dnes bude rád, ak za rovnaké zabitie vyjde s podmienečným trestom. Ale, to je náš Lipšic, právnik, politik, ktorého poznáme možno inak, nesprávne, zavádzajúco, ako sa javí v bežnom osobnom živote. Zbaviť sa funkcie predsedu hnutia po tak dlhom čase, na rozdiel od poslaneckého mandátu, skutočne sa javí ako veľmi účelné a teda nepresvedčivé. Že to myslel úprimne a najmä s jeho dobráckym konfrontačným charakterom, nedá sa tomu veriť.


