Rozvádzam vyššie uvedené konštatovanie:
Od najstarších čias spočívala rozumná výchova jedinca v rozvíjaní súladu duševných a telesných síl (spomeňte na kalokagatiu v antike).V dobre spravovanom štáte je nevyhnutné podporovať všestranne - najmä finančne - všetko, čo podporí zdravý duševný a telesný vývoj jedinca - školy, športoviská, divadlá, múzeá a pod. - teda rôzne zdroje nielen povinnej všestrannej základnej výchovy, ale zdroje celoživotného udržiavania telesných a duševných síl, rozvíjania vedomostí, posilňovania telesnej zdatnosti.
To, že niektorí jednotlivci stoja o obohatenie svojho duševného života aj o náboženstvo, to už nie je povinnosť, ktorú má voči jedincom spoločnosť, štát, ale je to súkromná voľba a súkrom. potreba jednotlivcov.Zo strany štátu je občanom poskytnutá ústavná sloboda nábožens. vierovyznania.Nie povinnosť financovať cirkvi.
Občan si volí, či chce byť moslim, veriaci rímskokatol., evanjel., pravosláv., gréckokatolíc.viery a pod.,či chce byť ateista.


