Inak, musím sa priznať, mám rád chorál, kostolný zbor, zvuk orgána, samozrejme aj zvláštnu atmosféru kostola, ale bez kázne a omše. Len tak sa prejsť medzi lavicami, obdivovať nástenné maľby a upravené jeho súčasti. Ak musím navštíviť kostol aj počas omše, svadba, pohreb, krst a podobne, samozrejme pozorne načúvam obsah slov liturgujúceho kňaza a pripadajú mi jeho slová uchytené, plácané do vetra a ak sa v jeho kázni vyskytne podobný príbeh ako bol tento tu s horolezcom, tak aj smiešne. Pokiaľ je reč vedená v rovine abstraktností, v línii nutnosti bezokázalej viery, pripadajú jeho slová vtipné až absurdné. Politikovi nemusí človek porozumieť a tým mu dá najavo, že ho nechápe a skončil s ním. V tomto prípade je všetko pochopiteľné, lebo v slovách kňaza niet čo nechápať, pokiaľ človek neobmedzene verí. Hovorí predsa mojou rečou a ja ho tým pádom žeriem. A preto k nemu rád chodím na kázne a omše. Lebo farár musí nejak človeka zaujať, inak by mu do kostola nikto neprišiel.
