A to je scestné a nekorektné voči všetkým tým, čo za obranu Leningradu položili životy.
A to je scestné a nekorektné voči všetkým tým, čo za obranu Leningradu položili životy.
Osobne považujem takto formulovanú otázku za nešťastnú a nekorektnú voči všetkým tým, ktorí vo vojne padli, ktorí sa v nej zúčastnili a snažili sa tlaku Nemcov odolať. Je jednoduché „po boji“ po akejkoľvek zdarnej alebo nezdarnej akcie vytvárať dohady, či to bolo správne alebo nie. Rozhodnutie brániť Leningrad prišlo z hlavného velenia a v tom momente sa nikto nezamýšľal nad tým, koľko budú boje trvať a koľko ľudí v nich padne. Poučenie z minulosti je možné si rozanalyzovať, vyvarovať sa chýb z minulosti, ale nie pýtať sa hocikoho na ulici, či bolo správne, aby sa Leningrad bránil nemeckej okupácii. Rozhodnutia anketovaných ľudí sú absolútne neférové k dianiu vo vtedajšom vojnovom štáte a nemožno z nich ani vytvoriť akúsi rozumnú štatistiku, lebo vec sa už stala a je konečná, nemenná. Dnes sa niekto cíti byť hrdinom a Leningrad by bránil, ale mnoho ľudí by obetovalo mesto a žilo by radšej v porobe ako nežiť vôbec.
Je zložité pre rodiča a pomerne deprimujúce, ak jeho vlastné dieťa si vyberie svoju vlastnú životnú cestu, po ktorej chce kráčať a napredovať. Iný a úplne odlišný prípad poskytuje syn izraelského predsedu vlády, ktorý sa priatelí s nórskou študentkou, nežidovského pôvodu. Obdobne je to v prípadoch, ak si berie beloška černocha alebo biely rómku. Jedná sa mi skôr o postoj rodiča k danému problému z hľadiska akceptácie takých vzťahov. Vychovávaš dieťa 20 rokov, snažíš sa mu vytvárať životný priestor pre zdarný vývin, vývoj a uplatnenie sa v živote a dožiješ sa nečakaných okamihov, tvoriacich na duši rodiča obrovskú hlbokú brázdu. A to teda píšem o rodičoch, ktorí skutočne pôsobili na dieťa výchovne i príkladne a v plnom rodinnom a bezchybnom zložení. Aj napriek takejto všemožnej starostlivosti o dieťa dochádza ku chybám, ktoré by možno nedokázalo vysvetliť alebo popísať ani vlastné dieťa. Jednoducho, život je už raz taký.
Šatan mal dosť času na to, aby neriešený konflikt medzi ním a Chárom bol pre oboch ako aj verejnosť bol vyjasnený. Šatan sa tváril urazene, aj keď dlho kvôli vzájomnému stretu s Chárom maródoval. Navyše, odbornou verejnosťou ako aj vyjadrením známych hokejistov, dokonca Šatanových kamarátov z reprezentácie, bolo usúdené, že incident nebolo možné považovať za faul a teda ani zámer Cháru zlikvidovať Šatana. Vzhľadom na Šatanove výkony z posledných zápasov v KHL a jeho bohaté hokejové skúsenosti by si snáď aj olympijský reprezentačný dres zaslúžil. Posral si to sám tým, že neodpovedal Vújtekovi na jeho výzvy ohľadom ďalšieho jeho športového hokejového pôsobenia a neskorého príchodu do už rozbehnutej sezóny KHL. Tým, že Miro do dnešného dňa „nepodal ruku“ Chárovi, neuznal jeho hit za čistý, tak zrejme prišiel o miesto v reprezentácii a tým k možnosti poslednýkrát reprezentovať našu krajinu na olympijských hrách v Soči.
Ako môže vedieť samotný Osuský, ako aj SaS a Procházka, že hlasy Osuského pôjdu výlučne k Procházkovi. A čo ak potencionálni voliči Osuského by ho volili len práve kvôli jeho osobe, minulosti, skrátka ako človeka. Tým, že odstúpil, zobral svojim voličom možno aj motiváciu k voľbám alebo aj svojho kandidáta na prezidenta. A iného voliť nebudú. Alebo svoj hlas dajú zas kandidátovi, ktorý by bol na druhom mieste ich osobného poradia. Možno k Procházkovi žiadne hlasy od neho neprídu, ale sám Osuský veľkodušne „daroval“ svojich voličov Procházkovi. Tak, na čo sa tu hráme ? Osuský si svojou kandidatúrou urobil prieskum verejnej mienky a „štátotvorne“ opustil rady prezidentských kandidátov. Aby „podporil“ chabú pravicu, ktorá sa láme v základoch. Ako niekto môže v prezidentských voľbách už len nasmerovať svojich voličov na iného kandidáta. To je pre voliča ozaj len vec čísla kandidáta a nie jeho hodnoty ? To sme teda hlboko klesli.
Ešte je tu jedna možnosť. Spolu utečú na neznáme miesto alebo do Nórska, kde ich bude naháňať Izraelská tajná služba Mossad.
Byť veriaci, znamená upísať sa k doživotnej duševnej nesvojprávnosti.
Náboženské, sektárske a iné obmedzenosti vedú k zjavnému potláčaniu slobody prejavu a ochoty čosi na svojom vlastnom živote zmeniť. A nestačí k tomu ani vlastná iná orientácia, ale vďaka niekomu sa človek môže dostať do problémov alebo aj životných sklamaní. Syn predsedu vlády Izraela má vzťah s nežidovkou z Nórska a to spôsobuje v kruhoch samotných vysoko postavených a ortodoxných židov nemalé problémy. Zas niekto samoľúbo určuje kto je iný človek ako som ja sám. Nie zdravotné obmedzenia, ale náboženská viera je prúserom, ktorý bráni v šťastí mladému páru. Jednoducho, nie je mysliteľné, aby ste zutekali z viery, aby ste prosto opustili základné kamene židovskej diaspóry. Takého odrodilca je potrebné ukameňovať, zlikvidovať, výstražne potrestať, aby nikto iný nemohol nasledovať jeho neprijateľné a bohorúhačské kroky. Svet nikdy nebude dobrý, pokiaľ ošiaľ viery bude natoľko primitívne zahľadený do seba a nebude vytvárať dogmu totálnej nepriestrieľnosti.
A čo sa týka samotného Milana1, lebo článok je viacmenej o ňom, je málo takých hbitých a možno aj prísne zastávajúcich názor diskutéra na tomto webe ako je on sám. Mať svoj názor a zastávať si ho, znamená poskytovať alternatívu k možnosti nájdenia pravdy, posunutiu úvahy nad problémom kdesi inam, možno aj vzdialiť sa pravde. Špeciálne viera a náboženstvo sú základné kamene pri hľadaní absolútnej pravdy, ale tá sa nájsť nedá. Môže byť odhalená, ale len tým, kto za tou pravdou stojí. Málo skutočností v živote človeka je možné charakterizovať tak alebo onak. Svet je komplikovaný a my sa ho snažíme nejako pochopiť, ale nepochopíme ho nikdy v jeho celom rámci. Lebo ani sami nevieme, aký je rámec sveta. Čo všetko do neho spadá a čo ovplyvňuje aj naše rozhodnutia a názory. Navyše, aj to, čo si prečítame, a je to podložené vedou, nemusí tvoriť rámec pravdy. Fyzika je práve o tom, že ak to funguje tu, tam i inde, je veľká pravdepodobnosť, že to bude fungovať aj za horizontom.
Ono je to všetko o tolerancii o liberálnom poslaní, o voľnomyšlienkárskom a slobodnom zmýšľaní, o poskytnutí alternatívy, iste i konšpirácii a stálom hľadaní „pravdy“. Môžeme veriacich považovať za bludárov, čudákov, exorcistov. Pokiaľ nevieme a nedokážeme presvedčivo obhájiť my sami naše presvedčenie o neexistencii stvoriteľa, nemôžeme a nesmieme veriaceho považovať za nepríčetného. Ten si plní svoju životnú filozofiu, ktorej verí a nádeja sa myšlienky nekonečného a dokonalého posmrtného života. Každý z nás má svoju existenčnú vidinu, motivačný náboj, tvoriaci „dokonalosť“ životného každodenného strádania. Špekulácie a rozdielnosti názorov v posudzovaní vplyvu stvoriteľa na tento svet budú nekonečné, tak ako bude aj plynúť nekonečný čas života, ktorý raz zrejme bude konečný. Ale, to už z nás nebudú ani kostry. Nechajme teda právo na názor každému, kto sa nebojí obhajovať svoje myšlienky, presvedčenia.
Milý Janko. Sám o sebe môžem prezradiť, že som ateista a že i ja čerpám pomerne dosť obšírne vedecké alebo aj neprofesionálne informácie od spomínaných pánov ateistov, prípadne aj vďaka Hríbovej „Lampe“. Na druhej strane, zastávam názor potrebnosti viery, ako kultu osobnosti, presvedčenia, nech je to skutočnosť iracionálna, abstraktná a nepraktická. V prípade náboženstva nie je správne si myslieť, že je zbytočné, choré, že spôsobuje v dnešnej dobe akýsi spoločenský balast. Iste, pre nás je viera v Boha nepochopiteľná a bezúčelná. Viera v Boha má svoje správne myšlienky a rovnako aj ušľachtilé aktivity. Existuje hromada veriacich, ktorí svoju vieru sabotujú, zneužívajú jej hlboký morálny dosah. Neberme človeku jeho vcítenú životnú filozofiu, aj napriek našej odlišnej zameranosti. Sami sme nedospeli do stavu konečného dôkazového presvedčenia, že Boh neexistuje. Tak ako veriaci nie sú schopní potvrdiť Jeho pádnu existenciu.
Človek už od svojho vzniku je bytosť hravá, nápaditá, vymýšľavá, kreatívna. Svoje aktivity, ako aj životné kroky si dokáže spestrovať rôznymi originálnymi praktikami, mnohokrát zvlášť pošetilými a bizarnými. Človek hľadá originality v spôsobe života, vytvára pre seba alebo aj iných potrebu dokazovania vlastnej výnimočnosti a tvorivej fantazírovosti. Náboženská relígia a sexuálna virtualita sú práve tým pravým orechovým, čo v človeku dokáže v maximálnej možnej miere vzbudiť istý ošiaľ spoločenského záujmu. Byť dostatočne religiózny, znamená akceptovať tak náboženské ako aj sexuálne praktiky, podriaďovať sa nimi a vytvárať pre seba ako aj svoje okolie pocit blaženosti, rozkoše a vnútorného pokoja. Sú to síce dva opačné protipóly, ale oba sú schopné doviesť človeka do extázy výnimočnosti a extravagancie. Ja osobne by som to druhé za to prvé nikdy nevymenil. Nie je totiž jedno, prijímať telo pánovo len virtuálne alebo reálne. Myšlienku je možné obabrať, ale prejav osobnej nehy a citu ťažko
Chceme, nechceme, musí v právnom štáte existovať patričný zákon, právny predpis, judikatúra, podľa ktorej platia pre každého občana tejto krajiny isté pravidlá, určujúce právne mantinely, podľa ktorých je možné zisťovať porušenie takých dohôd jednotlivcami alebo aj skupinami osôb. Morálne právo tvorí subjektívny rámec správania sa človeka hodnotiacou bytosťou. Inú morálnu hodnotu môže zastávať kresťan, inú bezbožník, ale nemusí. Vecou spravodlivosti je väčšinový názor, podporený zákonom. Teda, tvoriaci inštitút právnej istoty. V našej krajine si volíme zástupcov ľudu, poslancov, ktorí za nás „spravujú“ právny systém a upravujú a schvaľujú zákony. Oficiálny zákon musí mať vyššiu prioritu ako morálny zákon každého z nás. Môže sa nám to nepáčiť, ale oficiálne sme súčasťou právneho štátu ako aj demokratického zmýšľania.
Tým som chcel len naznačiť svoj osobný nepresvedčivý dôkazový materiál zo strany štátu, že sa skutok nestal. Niežeby som chcel Malinovú nejakým spôsobom obhajovať, má na to predsa svojho advokáta. A tiež mi akosi samotní maďari pre svoju spupnosť neladia. Aj v samotnej práci dokazovateľov práva – odborníkov, špecialistov nemožno nevidíeť „štátny záujem“, lebo kauza je medzinárodne sledovaná. Tak ako samotná Malinová nevezme svoju „krivú výpoveď“, tak ani štát (aj keď za vlády Radičovej došlo k ospravedlneniu sa štátu za „nekorektný priebeh vyšetrovania“), nevezme svoje bremeno a neustúpi ani o piaď. Rád si počkám na konečný a definitívny verdikt konečného súdu.
Tento politicky vnímaný spor Malinová - štát nebude mať nikdy spravodlivo vysvetlený priebeh skutočnej udalosti. Na jednej strane až príliš citlivá a chúlostivá záležitosť a na strane druhej, expertmi vydokladovaný „vymyslený“ Malinovej príbeh. Ono, je zaujímavé, na akých „podstatných“ faktoch je založená vymyslenosť Malinovej prepadu. Prečo si utrela nos tak a nie inak, A prečo nie celú tvár a nechápem, prečo by mala mať otras mozgu, ak ten útok nebol až taký dôrazný, predsa nemala ani ten nos zlomený. Podľa nastriekaného nápisu na jej blúzke je možné skutok považovať za etnickú neznášanlivosť. Tým, že útočníci mali so sebou sprej, ktorý aj použili, vyzerá to na dopredu pripravovanú akciu. K nepatrným zraneniam prišla zrejme počas striekania spreja na blúzku, čo iste čosi trvalo a ona sa tomu pochopiteľne bránila. Skôr išlo o prejav potupy a zranenia boli druhoradé, snáď aj zo strany útočníkov, nechcené.
Tak ako sa Slovensko stáva automobilovou veľmocou na jedného obyvateľa, tak i v rámci vysokého školstva patríme medzi „vyspelé“ štáty s mnohopočetným nárastom ľudí s vyšším vzdelaním. Ale, iba navonok. Mať vysokú študentskú základňu na školách tretieho stupňa neznamená automaticky vyšší vzdelanostný štandard. Skôr by som povedal, práve naopak. Na vysoké školy sa dostávajú študenti bez ohraničenia záujmov, bez patričnej odbornej stredoškolskej prípravy a s cieľom získať titul za každých okolností. Mať titul, znamená byť IN a pôsobiť na svoje okolie vážene a s rešpektom. Poznám množstvo teenegerov, ktorí už dnes vedia, že v žiadnom prípade nevyužijú „odbornosť VŠ“ a ani nemajú záujem sa v budúcnosti v danej problematike aktívne pohybovať. Navyše, Slovensko chrlí každý rok hromadu vysokoškolákov, ktorí nebudú môcť byť umiestnení vo svojej profesii, lebo pre nich nebude miesto. Vivat Slovakia.
Amerika je zvláštna krajina, najmä, ak sa jedná o dodržiavanie spravodlivosti a ľudských práv. Aj napriek tomu, že navonok sa javí ako formálne vysoko právne založený štát aj s jeho dokonalou právnou exekutívou. Na druhej strane, ak by podobnú úkladnú vraždu uskutočnil američan, vypočul by si rovnaký súdny verdikt. Je pravda, medzinárodné dohody by sa mali rešpektovať a odsúdencovi malo byť zadosťučinené podľa medzinárodného práva. Vrah z Mexika alebo iného štátu je predsa rovnakým vrahom za tej istej okolnosti na území USA. Nechápem, ako by mexický konzulát mohol zvrátiť jasnú záležitosť v prípade svojho človeka. Neviem, či americká justícia berie do úvahy mentálne postihnutie človeka a tým pádom mu vystaviť menej prísnejší trest. Teraz je to už jedno, ale ešte sa môžu okolo toho dosť dlho viesť nepríjemné mexicko-americké diskusie. Tie už teraz vykazujú síce málo zvučné susedské spory, ale tie boli medzi USA a Mexikom vždy.
Zločiny, vraždy, exoterické smrteľné rituály sú súčasťou abstraktného sveta, ktorý viera dokáže splodiť a vytvoriť tým to „najideálnejšie“ podhubie pre šíriteľov ideologizmu. Je mnoho zbytočných úmrtí na futbalových štadiónoch, kde proti sebe stojace fanúšikovské gangy sú schopné rozpútať medzi sebou doslova krvavú vojnu. V oboch prípadoch sa jedná o vyšší princíp podpory subjektu, ktorému človek fandí, je s ním plne stotožnený. V prípade katolíckej cirkvi v minulosti to bolo v prvom rade získanie rešpektu a spoločenského uznania. Aj za cenu tvrdých represálií a krutých, krvavých čistiek. V dobe technického rozvoja a vedeckého napredovania, cirkev stráca svoju niekdajšiu vplyvnú pozíciu a snaží sa svoju autoritu hájiť už len ľudsky. Barbarský princíp v minulosti umožnený vtedajším vnímaním viery bol odsunutý do číro náboženskej roviny. Teda, na okraj spoločenského diania.
Vzhľadom k stále sa rozrastajúcejšiemu chovu zvierat pre potešenie v našich domácnostiach je aktivita Lučenca v celku pochopiteľná a iste aj podnikateľsky zaujímavá. Ak sa nájde pre tento účel vhodný priestor, časom z prenájmu hrobových miest môžu plynúť pre majiteľa pozemku v celku slušné peniaze. Ľudia si dokážu svojich rodinných miláčikov vážiť ako ľudské bytosti a preto je len pochopiteľné, že aj v tejto oblasti vznikajú podmienky pre vznik oficiálneho posledného odpočinku uhynutých zvierat. Pokiaľ sa majiteľ takého cintorína chopí šance a dá tomu celému „ľudskú tvár“, môže z toho vzniknúť výnosný biznis. Zdá sa mi akurát prehnané očakávať 30 až 40 kremácií za mesiac. Jeden hektár by pri mesačnom pochovávaní 40 ks zvierat (pri stanovení 1 m2 na hrobové miesto) bol naplnený zhruba za 20 rokov.
Entita Boha tvorí zložitý program, riešiaci funkcionalitu, variabilitu celého sveta, vesmíru a aj jeho začiatok. Elementárnym a pritom prvotným prvkom viery v entitu je stvorenie tohto sveta. Zatiaľ vedecké fabulovanie hypotézy, že niečo vzniklo z ničoho je rovnako neprijateľné, ako božský tvorivý zásah. V tomto prípade je ale entita oveľa bližšie k „pravde“ ako vedecky prijatý postulát. Druhou a nemenej závažnou otázkou zostáva fakt, či stvoriteľ sveta, mystifikovaná entita vznikom sveta je naďalej súčasťou evolučného vývoja, rozpínania sa vesmíru a teda pôsobí naň aktívne alebo sa len bezprízorne prizerá na Ním nastavený systém. A práve ten rozmer úspešnosti „sledovania správneho vývoja vesmíru“ je nad rámec nášho pochopu a spôsobu nutnosti iracionálneho uvažovania. A to vedie človeka k fantazírovaniu a bezbrehej virtuálnej abstrakcii.