Technicky vzato, je možné nositeľku genetickej informácie bunky DNA do istej miery považovať za dušu ako zdroj emócií, spomienok, empatií, sympatií, ale aj za základ povahy a charakteru človeka, samozrejme istých genetických čŕt získaných od pôvodcu. Rovnako aj u mnohých vidina tunela pri kómatických stavoch môže byť „naprogramovaným“ elementom, tvoriacim duševnú výzbroj (DNA) každého z nás. Tak ako aj plač pri narodení je automatickým prejavom života človeka a predsa malé novonarodené dieťa nikto neučil plakať. Človek sa rodí s istými dispozičnými danosťami, ktoré človek počas svojho života rozvíja, obohacuje a samozrejme dopĺňa, mnohé zvýrazňuje. V žiadnom prípade duša nie je fluidum, ktoré po našej smrti opúšťa svoju telesnú schránku a šramotí kdesi medzi nebom a zemou ! To, čo sme mohli poskytnúť zo seba, sme presunuli z časti na naše vlastné deti, v ktorých (ľudovo povedané) žijeme v nich naďalej. Duša tvorí svoju významnú emočno-charakterovú stránku jedine počas našej existencie