" jedine pokora môže nájsť cestu k Svetlu, domýšľavosť a požadovačnosť predstavujú naopak cestu k spojeniu s protipólom Svetla, čiže s temnotou. - Lebo podstatou trpezlivého očakávania je pokora". Táto pokora predstavuje utrpenie, čo bolo náboženstvom vždy chápané ako dobro, ako skúška pokory pre lepšiu budúcnosť.
Kam by sa ľudstvo touto filozofiou dostalo, či správnejšie nikam by sa nedostalo.
Náboženstvo nás neučí bojovať proti utrpeniu - neslobode, ktorá ničí rozvoj človeka, ale podávať sa jej, čo je jednoznačne podávanie sa zlu. Za rozvoj človeka vďačíme v prvom rade evolúcie, ktorej cieľom je nielen prežiť, ale nás aj selektuje „na dobro“ tak, že sa ho aktívne pokúšame naplniť.
Z histórie je známe, že spoločnosti sa začali rozvíjať až vtedy keď začali rozvíjať dobro, to jest rozvíjať slobodu rozhodovania a obmedzovať vplyv jednostrannej ideológie. Vtedy sa začali presadzovať vlastnosti vychované evolúciou – aktívne meniť všetko, čo rodu človeka spôsobuje stres organizmu.
