Stačí priviesť do Tsukuby kresťanstvo a najmúdrejšiu knihu - Bibliu a je po zázraku.
Stačí priviesť do Tsukuby kresťanstvo a najmúdrejšiu knihu - Bibliu a je po zázraku.
Miešaš hrušky s jablkami úmyselne, alebo si taký kretén, že nerozoznáš rozdiely. Čo má komunizmus spoločné s demokraciou – je to rovnaké ako teokrácia, t.j. diktatúra založená na jednej pravde.
Spoločnosť, ktorá sa uzavrie do jedinej pravdy, zamietne diskusiu v názoroch, čím zabráni spoluprácu s inými pohľadmi v hľadaní všeobecného dobra nemôže napredovať, ale začne stagnovať. Takáto spoločnosť chápe obecné dobro len ako emotívny boj s chimérami, ktoré ohrozujú jej pravdy a to i za cenu, že tým obetuje slobodu národa, či rozum človeka.
Diktatúra i keď je založená na dosiahnutí obecného dobra, ba môže byť podložená i nebeskou autoritou, či svetskou ústavou je vždy subjektívna a teda z hľadiska vývoja celého národa neobjektívna, čo bez násilia nejde udržať.
Pozri sa do histórie, keď práva človeka boli menej dôležité ako právo boha na dušu človeka, čo sa stalo. Zákonite musela nastúpiť demokratizácia spoločnosti, ktorá začala naplňovať práva občanov, teda obecné dobro človeka.
Za to v teokracie bezdomovec, veľmi rýchlo odišiel do večného raja. A i obyčajný človek, ktorý mal priemerný vek max. 40 rokov sa máloktorý dožil svojich vnukov.
Tak po prvé, tieto sviatky sa vždy slávili, ešte ani kresťanstvo neexistovalo. Slávil sa sviatok jari, slávila sa rozvíjajúca príroda a nie nejakého zombíka, ktorý straší i po smrti.
Po druhé, kde máš dôkazy o tom, že existuje život po smrti, samozrejme okrem rozprávok z Biblie. Pýtam sa, môže existovať nejaký život bez fyzického tela, ktorého senzory, údy a pamäť robia život životom? Motať sa v nejakom virtuálnom svete, kde nemôžeš svoje telo precítiť ani ovládať vlastnými pričinením je stav blaženosti?
Po tretie, kresťanská téza o večnom protiklade a zápase medzi telom a dušou nie je základom hľadania života, ale je základom pre rozsievanie náboženskej schizofrénie. Pre náboženskú cirkev je ďaleko dôležitejšie vyvracanie pochybnosti o božej múdrosti ako ochrana a zlepšenie života človeka.
Po štvrté, ak si už videl toho anjela, tak rýchlo k lekárovi, lebo máš vidiny. Biblie je filozofia bludného kruhu, pretože nerozvíja, ale konzervuje človeka a teda ohlupuje rozum na večné časy.
Pretože jej myšlienky sú zastaralé, nezodpovedajúce objavom súčasnej doby.
Takže podľa tejto logiky Hitlerovi a jeho besneniu môžu rozumieť len tí, čo čítali podrobne "Mein Kampf" a ostatní nemajú právo sa k tomu vyjadrovať, ani odsudzovať.
To čo sa stalo v antickom Grécku, kde si ľudia uvedomili, že ich osudy neriadia bohovia, ale hlavne ľudia ovplyvňujú osud každého, sa nestalo nikde vo svete. Osud človeka bol v iných civilizáciách, vrátane židovskej usmerňovaní bohmi. Len starí Gréci si uvedomili, že človek je pánom sám sebe – a vtedy vznikol základ európskeho humanizmu a civilizácie, ktorý sa sčasti preniesol i do antického Ríma. Rozvinula sa veda, teda také poznávanie, ktoré kladie človeka mimo, ako pozorovateľa sveta, čím zo sveta robí objekt poznania. Tým to poznaním sa človek ešte viac vydelil z moci osudu – pretože nielenže rozhodoval o sebe sám, ale aj vedel, prečo sa tak rozhoduje. Výmena tovarov v Stredomorí dala prudký impulz i pre ekonomický rozvoj regiónov a slobodný trh sa tak stal základom pre prosperitu tejto oblasti.
Tvrdiť, že kresťanstvo prinieslo rímskych občanov vedu, poznanie, vieru je zjavná lož. Po nástupe kresťanstva nastala doba temna, kde ekonomika a právo nebolo potrebné.
Katolícka cirkev sa hrdí tým, že len ona zabezpečila premostenie európskej civilizácie s antickou vzdelanosťou, kultúrou a zmyslom pre právo po zániku Rímskej ríše. Položili si títo ľudia otázku, prečo veda a právo Rímskej ríše zaniklo okamžite po prevzatí moci katolíckou cirkvou, prečo teraz sa hlásia k poznatkom antiky, keď po uchopení moci ju úplne zničili.
Kresťanstvo, ktoré vychádza zo židovského náboženstva jedného Boha so svojou jedinou pravdou sa v antickej rôznorodej kultúre nemohlo ujať bez násilia i keď hlásalo lásku k blížnemu, pretože pri presadzovaní tejto myšlienky čoskoro vyplával na povrch jeho neeurópsky despotizmus, ktorý nedovolil civilizáciu postavenú na práve jednotlivca. Antický tolerantný pohľad na svet sa nepáčil kresťanskej cirkvi, kde polyteistické náboženstva a morálka mala veľa alternatív, ktoré neboli postavené na jedinej a ešte k tomu zjavenej pravde.
Možno to povedala, ale tak nekonala. Nasýtenie chudobných nie je len poskytnutá strava.
Blahodarná kresťanská filozofia, kde chudobní majú zostať chudobnými sa prejavila i u vášnivej obhajkyne viery - svätej Matky Terezy, ktorá prevádzkovala niekoľko hospicov v Indie a to nie za účelom liečenia chudobných a poskytnutia vzdelania, ale len aby dostali pred neodvratnou smrťou útechu a dôstojne zomreli. Matka Tereza nebola priateľkou chudobných, ale priateľkou chudoby. Chudobu považovala za Boží dar. „Myslím, že je mimoriadne krásne, keď sa chudobní zmieria so svojou chudobou... Myslím, že utrpenie chudobných svetu veľmi pomáha,“ vyhlásila. Pritom v týchto hospicoch boli i ľudia, ktorých bolo možno vyliečiť a vrátiť ich do života, ale neliečili ich i keď Matka Tereza obdržala veľa finančných darov na svoju činnosť, ktoré pre chudobných nevyužila, ale ich posielala do Vatikánskej banky.
Pravdou je, že žiadna jediná pravda neexistuje.
Vedecký výskum starých civilizácií zistil, že akonáhle sa spoločnosť skompletizuje do určitej veľkosti, tak až potom a to so železnou pravidelnosťou nastane fáza vzniku moralizujúcich bohov, ktorí určia pravdu, ktorá im vyhovuje ako jedinú pravdu. Rozvoj náboženstva, ktorý hľadal v sebe zárodky v hľadaní pravdy tak vytvoril v tejto viere i zdroj pochybnosti. Tým, že rituáli, mýty sú staršie ako moralizujúci bohovia je i vysvetlené, prečo samotní bohovia sa chovajú v týchto mýtoch koľkoráz nemorálne.
Spoločnosť, ktorá zamietne demokraciu v názoroch, spoluprácu medzi národmi, teda bráni rozvoju spoločnosti. Takáto spoločnosť chápe obecné dobro len ako emotívny boj s chimérami, ktoré ohrozujú jej pravdy a to i za cenu, že tým obetuje rozum človeka.
V tejto súvislosti sa natíska otázka, či súčasný vzostup ateizmu nie je skutočnou pravdou, tak ako bolo objavenie sa moralizujúcich bohov?
Dodržiavanie biblických nariadení nás nespasí, len spomalí v hľadaní zlepšenia života človeka. Či niekto bude jesť krv, alebo nie - je dôležité len pre fanatikov viery, ktorí by sa chceli vrátiť do doby vymyslených zázrakov, kde ľudia živorili hoci túžili len po obyčajných veciach, ktoré sa im vzhľadom na zadubenosť nedostávala.
Náboženská viera, môže byť akákoľvek silná je slepá cesta, ktorá vám sľubuje, že budete schopný chodiť po vode, čo sa nikomu doteraz nepodarilo, tak ako tvrdenie, že sa blíži príchod Ježiša, ktorí všetko zlé zmetie. Toto duchovno, ktoré vychádza z vidín nás môže priviesť najskôr len k nepochopeniu tohto sveta a dokonca i k prianiu čo najskoršieho jeho konca.
Máme sa snažiť o to, aby každému na tomto svete sa darilo lepšie, čím vznikne lepšie miesto na Zemi. Toto je zmysel života – slobodne tvoriť a pretvárať spoločnosť v prospech žijúcich ľudí a nie vyhľadávať to čo nás rozdeľuje. V čom sú lepší tí čo nejedia krv, čo nejedia bravčové mäso? Že boli zdravší?
Veriaci si neuvedomujú, že na to aby človek sa stal ateistom nepotrebuje vieru, ale dôkazy. A keďže dôkazy hovoria niečo iné, tak pre ateistu je boh len literárna postava.
Ateista, ktorý potrebuje vieru, aby neveril, nie je ateista, ale pomätenec ako väčšina veriacich.
Odpustenie čoho?
Nechodím do kostola, tak som nemorálny? Nepotrebujem osobnú terapiu v podobe spovede, nepotrebujem modlitbami prosiť niekoho o milosť, tak som militantný? Neplním si povinnosti kresťana, neprejavujem vernosť k viere, tak som hriešnik?
Nezdá sa Vám, že zradcom kresťanstva sú skôr tí, ktorí z titulu naplnenia kresťanstva spôsobili utrpenie miliónov ľudí pre mocenský, politický prospech. Nikoho som nezradil, len odmietam sa podieľať na diktáte jedinej pravdy, ktorá neslúži človeku, ale hovorcom nejakej chiméry.
Morálku treba posudzovať podľa skutkov a nie podľa toho, čo si niekto myslí o tom druhom ako uvažuje.
Sú to pekné predsavzatia, ale má to jeden háčik - žiadne nebo, či peklo židovské, alebo kresťanské neexistuje.
Koľko kňazov po celom svete slúži rôzne bohoslužby, kde sa k nemu modlia, prosia – avšak to nepomáha, spravodlivosť neprichádza. Ak Boh neexistuje, potom by všetci títo kňazi, cirkevní hodnostári pôsobili neskutočne smiešne, preto sa snažia nájsť vinníkov, ktorý sú príčinou marenia božích zámerov. Avšak keď je Boh všemocný, prečo takýto dobrotivý Boh podľa Biblie sa bojí neveriacich a požaduje krutosti len voči ním, a pritom dovoľuje aby zlo víťazilo, či nič proti tomu nerobí?
Symbolickým vyjadrením nového Francúzska sa stala mohutná železná konštrukcia Eiffelovej veže, ktorá mala prevýšiť kupolu súčasne stavaného kostola Najsvätejšieho Srdca na kopčeku Montmartre a symbolizovať pokrok ľudstva bez Boha. Katedrála Notre Dam je historická pamiatka, ktorej by bolo škoda, ale pripisovať jej nejaké nadpozemské vlastnosti to môžu len fanatici. K čomu slúžil tento kostol, bol pre ľudí, alebo na oslavu Boha, kde za jej stavbu zaplatil francúzsky ľud biedou.
Celá tá vzácna pravdivá teológia vychádza z klamstiev a podvrhov. Už uvádzaný prvý príklad dokazovania, že Petrova viera je jediné správne náboženstvo je podvrh, ktorý cirkevníci poistili sfalšovaním testamentu cisára Konštantína, kde stanovil ako svojho nástupcu pápeža, farára Krista. Podľa tejto interpretácie mál rímsky pápež zvrchovane panovať na zemi ako Kristov zástupca. Jeho spätne antidatovanie malo vyvolať zdanie historickosti právneho podkladu pre opodstatnenie cirkevného štátu. I keď bolo dokázane, že ide o podvrh, vatikánska cirkev sa doteraz ním zastrešuje. To, že postupne po vzoru „pohanov“ zaviedli slúženie omše, zaviedli sviatosti krstu, prijímania, birmovania, pokánia, rítus manželstva, udelenie posledného pomazania a svätenia kňazov. A tak začali samu seba považovať za jedinú a pravú kresťanskú cirkev a katolicizmus za jediné autentické kresťanské náboženstvo, pretože iné kresťanské vyznania a cirkvi vznikli až oveľa neskôr a iba ako „dielo ľudí“.
O čo ide autorovi, posilňovať fanatikov? Fanatici nie sú len nejaká sekta, ktorá sa odtrhla od hlavného prúdu kresťanstva, fanatici sú tí čo majú len jednu pravdu i keď si ju posvätili. Co dobré môže takéto myslenie priniesť, len rozpory a dôvodu pre zabíjanie.
Obavy, že sekularizáciou spoločnosti kresťanské náboženstvo prestane byť morálkou národa, prevládne bezverectvo, čo bude znamenať horšiu mravnosť nie sú opodstatnené. Dôkaz poskytujú niektoré národy, ktorí keď vytlačili z moci pôsobenie jediného pre nich dovtedy „pravého“ náboženstva (Japonci, Južný Kórejci), nenastal úpadok morálky, ale naopak nastal vzostup tolerancie medzi ľuďmi a to pochopením rôznych názorov, kde sa ľudia hlásia zároveň k trom, či štyrom náboženstvám - sektám, čo je síce na prvý pohľad hlúpe, ale na druhej strane to vylučuje tvorenie nebezpečného fanatizmu, ktorý vychádza z presadzovania len jedinej pravdy.
Aj keby bol len jeden svedok, fanatikom to stačí, aby to zapísali po desiatkach rokoch ako fakt.
A ty už vieš chodiť po vode, alebo tu len plácaš nezmysly.
Odporúčame