:-))) Neboj nič, ja nie som až taká vážna a deprsívna, ako vyzerám... To mám len také obdobie, teraz. Boli časy, keď som na blogu tak vystrájala, že sa podaktorí chytali za hlavu.
:-))) Neboj nič, ja nie som až taká vážna a deprsívna, ako vyzerám... To mám len také obdobie, teraz. Boli časy, keď som na blogu tak vystrájala, že sa podaktorí chytali za hlavu.
Prosím, aspoň na mojom blogu a pri spomienke na moju matku neútočte jeden na druhého... Bolo to tu také krásne, pokojné a dôstojné stretnutie. Každý máme niekoho, za kým smútime.
Spomínam, aj ja... Na všetkých.... Nielen na Derechuru, ale aj ďalšách blogerov, čo odišli. Bolo ich viac.
Možno by som to ani nemala sem písať, ale tá strata s začala omnoho skôr, ako zomrela... Bola duševne chorá a kým sme na to prišli, zrazu bolo všetko preč. Predala to. Dom po dedovi, byt v ktorom sme vyrastali, dom, ktorý postavila s otcom, záhradu... Na starobu sa z nej stala bezdomovkyňa. Rozbila tým celú rodinu, bratia sa kvôli nej na smrť rozhádali, doeraz sa spolu nerozprávajú a keď sa vidia, volajú na seba políciu. Našla som ju v Domove dôchodcov - pred troma rokmi. Vlastne mi volal riaditeľ, v januári, že v noci v mrazoch stojí na balkóne, len v tenkej nočnej košeli a kričí do noci. Zobrali sme ju odtiaľ, aj s bratom, už mala alzhaimera, duševnú poruchu, nechodila, pomočovala sa, pokakávala. Z rodičovského majetku sme zachránili, čo sa dalo, ale stálo nás to množstvo síl, energe a peňazí.
To, čo knej cítim, je zmes bolesti, lásky, smútku a žiaľu. Kedysi bývala taká krásna...
Laci, aj ja ďakujem - a tak mi napadá, že tento, aj keď smutný deň, asi robí ľudí lepšími... Napokon, smrť má aspoň to čaro, že spája pozostalých.
:-)))
Hm, teraz mám fakt skvelý pocit pri srdiečku. Z tých vašich slov vanie strašne veľa pohody.
Laci, máš stopercentnú pravdu, to, čo sa deje dnes, je strašné, táto doba z mnohých ľudí robí žobrákov, ak nie ekonomických, tak citových iste.
Je fajn, keď vieme dať svojim drahým to posledné. To je ten základný prejav ľudskosti. Ak ho stratíme, bude s nami naozaj zle.
Tomu je jedno, že živnostník zavesil takú biednu živnosť na kliniec a je na podpore. Zaplať, inak Ti exekuujem dom! Tak napokon tem malý biedny človiečik behá po susedoch, po rodine, len aby mu požičali, trovy exekúcie mu medzičasom rastú - a ak nemá solventných príbuzných, čo pochopia jeho situáciu, chápavú manželku, ktorá ho nevyhodí z domu - tak sa rovno zastrelí. Myslíš, že je to fikcia? Čistá pravda. Moja kolegyňa tak skončila pod kolesami vlaku.
Buko, myslím si, že Slovensko je na tom ohľadne exekučného práva veľmi zle. Taký malý príklad. Väčšina zamestnávateľov dnes berie zamestnancov na živnosť, len aby si umyly ako Pilát ruky od odvodov. Takže musí platiť ten malý biedny človiečik, ktorý sa živnostníkom stal proti svojej vôli - inak by nemal žiadnu prácu. No a potom mu začne zamestávateľ škrtiť finančné toky, každý mesiac dostáva menej a menej, niekedy nedostane vôbec - lenže odvody sa musia platiť. Zaplatí sociálnu poisťovnňu, zdravotnú - a zistí, že on na prežitie nemá nič. Najprv musí nakŕmiť štát. Čo na tom, že mu vyhrávajú v bruchu cigáni. Keď nezaplatí, sociálna poisťovňa na teba hneď pošle exekútora.
Anka, mne robí radosť, keď vidím, že môj blog je čítaný aj vtedy, keď doňho nič nové nepridávam, veď sa tuším šplhám už k hranici 250 000 kliknutí a to pritom vôbec nepíšem politické články, len tie svoje básničky, rozprávočky, kúsok histórie - to čo mám rada.Mohla by som Vám veĺa rozprávať o svojom otcovi - len mám obavu, aby to niektorí ľudia nevnímali skreslene. Držím sa zásady, že literáti (a či chcem alebo nechcem, k tejto profesii sa musím priznať) majú byť apolitickí. Moj otec však bol komunista a mne vôbec nerobí problém priznať sa k tomu, viem totiž, aký bol ČLOVEK a že za svoje politické presvedčenie bol uväznený ako politický väzeň. Na pohreb mu prišli všetci jeho ,,spolubojovníci". Niekto, ani neviem kto, mu dal na hrob červenú zástavu. S kosákom a kladivom. V 92, keď zomrel, to bola riadna provokácia... Urobili z toho takú miernu manifestáciu. A viete čo, Anka? Napriek tomu, že od politiky bočím ako čert od svätenej vody, som si tú zástavu schovala. Na pamiatku... :-)))
Vieš, pre mňa bola mama dlho zbožňovaným idolom - no potom prišiel čas, keď sa to zlomilo a rozišli sme sa, na mnoho rokov. Ocitla som sa vo veľmi ťažkých životných situáciách, ktoré som musela riešiť sama, bez nej. No vylízala som sa z toho, s pomocou iných. To by bolo na dlhé písanie... V podstate to dopadlo tak, že zostala v starobe odkázaná na tých, ktorým najmenej verila.
Parížanka, človečina je to, čo nám chýba... Niekedy sa mi zdá, že sme sa ocitli v nejakom obludnom mechanickom stroji, kde nie je miesta na city.
Ale možno som len priveĺmi pesimistická, nejako sa toho neviem zbaviť ma mamičkinej smrti.
Aj ja pojdem na cintorín, ale k manželovmu otcovi, tu v Žiline.
Inak budem spomínať doma.
Som rada, že si nazrela.
:-)
Nie je to tak, Sailla.
Po tejto smrti zostala uplne rozbitá rodina. To je to, čo ma trápi.
Anka, mne odišli obaja rodičia, ale otcovu smrť som neniesla takto... Mala v sebe dôstojnosť. Možno Vás poteším, ale bola to taká malá manifestácia. Prišlo sa s ním rozlúčiť strašne veľa ľudí, jeho spolubratov.
Mamička odišla inak, skromne, nenápadne, bez veľkých fanfár. Bol to ohromný rozdiel.
Parížanka, mala som s matkou veľmi komplikovaný vzťah, ktorý sa vlastne začal urovnávať až tesne pred jej smrťou.
No aj tak mám pocit, že odišla a strašne veľa vecí nechala nevyriešených....
Luky, toto je téma, ktorá páli mnohých, pretože ten obrovský exekučný klát, aký ma Slovensko na krku teraz, hádam nemalo ani za prvej republiky. Teraz Ťa exekujú za hocičo, omylom, právom, za nedoplatok 30 €, ktorý je napokon aj tak spochybniteľný, sú schopní vziať človeku strechu nad hlavou, vyhodiť tehotnú ženu v mrazoch na ulicu..
Toľko krutosti a ľahostajnosti štátu voči vlastným občanom som ešte nikdy nevidela. A ľudia sú bezmocní, pretože exekučná mašinéria je ako spustené mlenyské koleso, ak sa raz spustí, nezastavíš ju. Pomelie ťa a ani nevie, že ťa mala na lopate.
a tak mi prichádza na um jedna stará stará básnička, ktorú som písala v takúto príležitosť, pri horiacich sviečkach na jednom cintoríne, keď som sa pozerala na fotografiu mladého dievčaťa, čo ležalo v hrobe... a potichu som sa zuhovárala so smrťou. Z tej básničky o SMRTI, čo som vtedy vymyslela, mi zostali v hlave iba útržky, tu sú...
Zahas ma ako cigaretu,
ale ma nezlom na dvoje.
Kým sa mi do úst tiene vpletú,
ešte mi vzopni srdce k letu.
Nech teda je už, ako je.
Potešil si ma....
Že to tu zavoňalo takou krásnou človečinou.
Odporúčame