Nie, vôbec nie... Odžili si svoje, dožili sa vysokého veku ... a v sebe ich nosím stále.
Nie, vôbec nie... Odžili si svoje, dožili sa vysokého veku ... a v sebe ich nosím stále.
Anka, veľmi ekne ďakujem za pochvalu, ono je to známa pravda aj v literárnom svete, ,,najsilnejšia" je vždy literárna skratka bez zbytočných okrás a kudrliniek. Len to obyčajn ľudské posoltsvo. žiadna zbytočná paráda, pretože tá často zahaľuje, čo je v duši.
Vlastne je to moje pravidlo, ku ktorému dozrievaním prichádzam. Slovo je dôležité tým, čo prináša. Nemala by to byť bezduchá hračka bez posolstva. Aj keď slovné hry tiež mávajú svoj pôvab.
Mala som. Už je aj s mamičkou v striebornej pavučinke vesmíru. Ale čím som staršia, tým viac mi v hlave zvonia jeho slová, to čo mi vravieval, keď som bola malá.
Anka, táto je zo zbierky mojich povestí Turkova stupaj, zbierala som ich, keď som chodila po Bytčianskom okrese, tam v tých najmenších dedinkách a osadách mali takéto perly... Nuž hádam preto je čistá, že ju rozprávali ,,čistí" ľudia
Veď červená bola odjakživa červená... :-)) Farby nemôžu za to, čo k ním ľudia priradili. A môj otec hovorieval, že pravej ľudskosti nevadí, v akej farbe je priodetá.
Anka, je to tak, že v povestiach aj ten smútok plynie ľahšie, ako vánok v pierku, nadnáša ho...
:-)
Ďakujem, a mám výborný pocit, že rozprávky apovesti sú tou zázračnou krajinou, kde sa všetci stretnú za jedným stolom, nech sú hociakí, modrí, bieli, fialoví, zelení... Tu je pre každého miesto.
Anka, ďakujem... a priznávam sa, že toto je jedna z mojich najobľúbenejších činností. Niekam prísť, sadnúť si kdesi do kúta, počúvať, počúvať, čo rozprávajú tí starí a múdri, ktorí nemajú potrebu pretŕčať sa navonok, no poznajú plno úžasných príbehov, ako je tento...
Zaza, to je zvláštne, že v tých ľudových povestiach nebýva hapy end, oni sa vždy končievajú tak smutnokrásne... Je v nich samotný život, taký, aký bol naozaj... A život nie je prechádzka ružovým sadom. Aspoň pre väčšinu ľudí nie.
Laci, novinársky svetje drsný, velmi skoro vie vymazať skutočné city, alebo skôr, novinári sa musia naučiť nosiť masku, náhradnú hrošiu kožu, inak by boli často a zbytočne zraňovaní, tých príbehov je naozaj veľa a nie každý sa dá pustiť až na kožu...
A toto je viac menej taká novinárska koláž. Je tam maličký závan autobiografie pomiešaný so zážitkami kolegyne, na porovnanie - aj moja mama bola v Domove dochodcv, ale nie v tomto a nedopadla takto.
Martinko,, láska je niečo, čo sa nedá vyhodnotiť peniazmu... Ten, kto sa o to pokúsi, dopadne tragicky, tak ako to bolo aj v tomto prípade.
Tu sme... Hlásime chrípku a obrovskú šatku na hlave a hlboké vydýchnutie, že aj tá chrípka je na niečo dobrá, aspoň mám trošku času pozrieť sa, čo má nové Mikabáčik.
:-)))
Kussik, keď ja som sa Ti z ničoho nič ako Alenka v ríši divov ocitla v takom čusnom svete - oblokovokravatovobielokošelovom - a je hroznýýýýýýýýýý! Chcem ísť domov, do Rozprávkova.
:(((((
Leo, ja viem... :-))
Teraz mám kopec inej roboty, ale akonáhle bude o trochu času viac, tak si tu zase zašantím.
Rozpísal si sa... A mňa pri tom napadá: kde si sa vlastne doteraz skrýval s tými básňami?
Martinko je čistá a priezračná duša, v podstate ho beriem ako svojho žiaka, poznáme sa veru už štvrtý, možno i piaty rok...
Veľmi sa vypracoval po literárnej stránke.
Odporúčame