... a ja ti zas prajem pekné ráno...
:-))
no áno, musím si to tu trošku prelistovať smerom dozadu. Pozrie´t sa, čo sa tu dialo.
Slovan, no, ja som pred rokmi z mesta doslova utiekla... na vidiek, tak už viem rozoznať rozdiel medzi mestským myslením a takým tým našim... K akému sa hlásim aj ja. Je jednoduchšie, niekedy až príliš priehľadné, tak trochu jánošíkovske, ale s riadnou dávkou zdravého sedliackého rozumu a prirodzenej miery pre cit. Čím menšie spoločenstvo, tým hlbšie a vrúcnejšie vzťahy.
Leo, tak dobre, sľubujem, že čosi vytiahnem zo šuplíka, na pokračovanie, aby sa to tu nekrútilo všetko len okolo politiky.
Slovan, je zvláštne, že najviac úcty k rodičom sa prejavuje na vidieku...A mne osobne sa zdá, že aj väzby rodinné sú tam omnoho hlbšie, možno je to tým, že ľudia sú viaej odkázaní jeden na druhého a keď sa stane zle jednému, tak to zasiahne všetkých.
Ja si vždy vravím, že svet je svojich spôsobom chorý - na zlo, že je v ňom veľa zla, omnoho viac, než je prirodzené. A že ho treba liečiť. Takou jednoduchou, prostou, možno až naivnou človečinou a vierou v dobro.
Leo, väčšia čítanosť, ja Ti to už tak neberiem... Viem, že mám svoj okruh čitateľov, ktorí navštevujú môj blog aj vtedy, keď niš nepíšem. Zvykla som sa aj počas tých týždňov mlčania občas pozrieť, či sa číslo hýbe. A hrialo ma pri srdci, že ustavične rástlo.
... keby sme neali túto nádej, tak by nám bolo veĺmi ťažko...
Aj mne pomáha viera, že raz tých svojich drahých stretnem, niekde za hranicou tohto života.
Hej, ale musia byť aj ľudia, čo žiju s hlavou v oblakoch... Lebo keby sme ju mali stále zavŕtanú v zemi, tak by nám tá zem ustavične škrípala medzi zubami.
Ja som klasický príklad hlavooblakovej. Verím, že žiť sa dá aj bez pút, akýchkoľvek, aj tých politických, hoci je to tak trochu v dnešných dobách smiešne, taká viera. Alebo kto vie, keby som bola domorodcom v australskej púšti, možno by to smiešne nebolo.
:-)))
Laci, každý človek má špecifický vzťah k svojej mame... Tá moja bola veĺmi komplikovaná osobnosť, dlhé roky bola ,,generálom" v našej rodine, človek, čo vyžadoval absolutnu autoritu aj napriek tomu, že sme videli veľa chýb, čo robila... Boli časy, keď som mala pred ˇou obrovský rešpekt. Boli časy, keď bola pre mňa najkrajšia žena na svete, dáma... Mávala som pocit, že jej nesiaham ani po päty. A potom sa všetko zmenilo. Stala sa z nej úbohá bezvládna bytosť. No nech bola akákoľvek vždy to bola moja mama.
Laci, ja viem, že som biela vrana... :-)) Ale čo už mám robiť, keď som celý život cítila voči politike averziu. Aj keď zas sa priznám, že včera som si aj ja odsledovala dianie v parlamente. Ale zas keď nemusím, tak to v hlave nenosím, to by bola strašná záťaž a život je príliš krátky na to, aby som si ho nechala zanešváriť politickými prekáračkami.
Ja by som tu rada videla starú gardu, Jurajiho, Kussiho, Martu... S nimi to bolo také rôznorodejšie. Ale asi to berú tak, ako ja, keď je krásne, nesedia pred počítačom, užívajú si život mimo obrazoviek. A potom príde sychravo, dážď, zima - to je pre blogerov ideálny čas.
Ale ešte nie, aj ked mám plno novôt v rodine, aj v práci... Veru, už som aj ja zvažovala, či sa vôbec vrátiť, ale mňa si pred troma rokmi uchmatol virtuálny diabol a ten ma sem stále ťahá, aj keď sa bránim zubami nechtami!
:-))
taže som zase tu. A ako sa poznám, dám pár poviedočiek a zase pojdem užiť si poctivo svoj reál.
Ona má krásne pesničky, také lyrické... Priam šité na moju dušu. Veľmi rada ju počúvam. A verím, že sa jej už aj v nebi dobre spieva.
Ahojky, Parížanka... Už ste mi tuším chýbali. Mne sa tiež páči, ale moja srdcovka je Zuzka Navarová. Tu dávam väčšinou k svojim básničkam.
Cafky, Belívko, nooo, doteraz som sa skrývala v tom lesnom podhubí ako taká vzácna huba, (nemyslím tá papuľková), ale teraz nám krásne mrholí, tak som tu,
La Luna, úsmev je v dnešných časoch cenná vec.
Aj ja som rada, že som späť. Snáď vylovím nejakú poviedku, aby to tu nabralo trochu iný smer.
No a mám novú robotu. Takže na vysedávanie pri nete ebude vela času, azda tak po večeroch.
Odporúčame