Vojnou postihnutým utečencom treba bez pochýb pomáhať.
Pomoc,akej sa im dostáva i v SR,vyvoláva obdiv, obdiv, kt.však dominantne patrí jednak starostom obcí,hlavných "vstupných brán"na územie SR,ako aj primátorom väčších miest,v ktorých sa utečenci zdržia dočasne, pred odchodom do "cieľových krajín" (a SR nie je pre väčšinu z nich konečným cieľom na úteku). A akú obdivuhodnú obetavosť preukazujú u nás dobrovoľníci! Občania SR na to nezabudnú.
Zmienka o nevyhnutnosti pomoci tým, kt.sú na pomoc odkázaní, aj o obetavosti tých,kt. sa o nich vedia dočasne postarať, je však aj dôvodom upozorniť na niečo, čo akosi chýbalo aj v našich médiách,a to od prvých dní vstupu utečencov na naše územie.Prekvapovala totiž skutočnosť,že väčšina nie je (a platí dodnes) vôbec chránená rúškami, respirátormi.
Ťažko myslieť na všetko za dramatic.okolností. Ale už pred vojnou bolo známe, že UA patrí ku krajinám nielen s najmenej preočkovaným obyvateľstvom proti koronav.,ale aj s veľkým výskytom nákazl.chorôb.


