Viera v Boha je a bude vždy nekonečná. Možno časom viac upadajúca, ale odolávajúca ateistickým „dôkazovým“ interpretáciám o zjavnej neexistencii stvoriteľa. Naopak, viera môže byť prehĺbená a opodstatnená, ak svet bude neočakávane otrasený nevysvetliteľným, záhadným a vedecky nenájdeným racionálne popisateľným spôsobom. Samotnú viera nemožno považovať za zaostalú, ťažkopádne a odmerane sa prispôsobujúcu získavaným vedeckým poznatkom, vedecko-technickému rozvoju doby. Cirkev je brzdou prijímania modernosti a kreativity, variability života náš všetkých. Nečudujme sa. Cirkev musí svoju vážnosť inštitúcie brániť v súlade s biblickými a svetskými zákonmi, tradíciami. Skostnatelosť prijímania skutočnosti je tým dostatočne pochopiteľná. Viera nemôže vymrieť, pokiaľ bude existovať predpoklad, že svet funguje na mechanizme plynúceho času v automatickom režime, akousi získanou zotrvačnosťou v dobe jeho vzniku (to som si vymyslel).


